Chorvátsko – ostrov Vis

Vis je najvzdialenejší ostrov v stredodalmatínskom súostroví s najvyšším vrcholom Hum (587 m n.m.) Na ostrove sa nachádza 13 mestečiek a má iba okolo 5000 obyvateľov. V plodných údoliach, pokrytých červenou hlinou a miestami preložených piesočnatými nánosmi, sa pestuje vínna réva Ostrov Vis je druhým najvzdialenejším chorvátskym ostrovom od materskej pevniny. Na rozdiel od väčšiny iných lokalít Jadranu, oplýva bohatosťou rýb a ostatných zástupcov morskej fauny. Je to spôsobené najmä tým, že toto akvatórium je už skutočné morské potápanie s prúdmi, prílivom a ďalšími pohybmi vody. Pobrežie je tu veľmi členité s množstvom jaskýň, dier, zárezov, ktoré poskytujú prirodzené útočište morským živočíchom. Až do konca 80-tych rokov bol Vis námornou základňou juhoslovanskej armády. Ešte pred pár rokmi nebolo možné sa ku ostrovu priblížiť na vzdialenosť menšiu ako 5 námorných míľ. Z čisto potápačského uhla pohľadu to znamená takmer nepoškodenú faunu, flóru a kedysi aj minimálny turistický ruch. Vody ostrova Vis a jeho okolitých satelitných ostrovov: Biševo, Brusnik, Sušac, Jabuka a Palagruža patria medzi chránené zóny so zákazom potápania. Všetky tunajšie potápačské aktivity je preto potrebné riešiť spoluprácou s chorvátskym Ministerstvom kultúry a niektorú z miestnych potápačských základní.

Vrakové potápanie na Jadrane

Na svete jestvuje nespočetné množstvo lokalít, ktoré vo svojich hlbinách na jednom mieste koncentrujú zbytky viacerých plavidiel potopených často z rozličných príčin. Jednou z týchto lokalít je aj chorvátsky ostrov Vis. Slovenskí potápači považujú Jadranské more za svoj domáci turf, preto niet divu, že sem často mieria skupiny priaznivcov vrakového potápania. Jednou z nich bola aj naša 6-členná výprava, vzácne zložená z rovnej polovice príslušníčok nežného pohlavia..

Teti

Vzdialené ostrovčeky Mali a Velki Barjak, ktoré sa stali osudnými pre taliansky parný transportér, keď tu vinou navigačnej chyby posádky 23. mája 1930 ukončil svoju poslednú plavbu. Táto nákladná loď s výtlakom 936 BRT bola postavená v roku 1883 v americkom meste Hoboken a patrila talianskej spoločnosti S.I.N.T.A. Pôvodne takmer 72 metrov dlhý a 8 metrov široký vrak leží na piesku v tesnej blízkosti severnej strany ostrova. Prova sa nachádza už do hĺbky 9 metrov a spolu so zbytkami toho čo býval predný nákladový priestor je posiata nákladom, ktorý v deň tragédie plavidlo viezlo. O jeho charaktere niet pochýb – celý predok lode je vyplnený granitovými dlažobnými kockami. Približne v 20 metrovej hĺbke je vrak rozlomený. Práve z tohto miesta vyčnieva veľký parný kotol s časťami ozubeného súkolia. Na zadnej palube je nesmierne fotogenické kormidelné kolo, ktoré je istotne neprekonateľným lákadlom každého fotografa. Vrak siaha až do hĺbky 35 metrov. Práve v tejto najväčšej hĺbke sme našli pod kusmi plechu ukrytú utešenú dvojicu homárov. Skutočnou atrakciou Teti je niekoľko obrovských morských úhorov, ktoré sú vďaka neustálemu dokrmovaniu inštruktorov z miestnych potápačských základní nielen poriadne vypasené, ale aj neuveriteľne krotké. Zasunutí v rôznych rúrach vraku s teleskopicky vysúvateľnou hlavou zakončenou hrozivou vyzerajúcou tlamou očakávali pravdepodobne aj od nás nejakú tú pochúťku.

Vassilios

Grécky nákladný transportér „Vassilios T“, s výtlakom 3.673 BRT a dĺžkou 104 metrov je v podstate najväčším lodným vrakom na Jadrane, ktorý je aspoň z časti dosiahnuteľný s normálnym výstrojom pre rekreačné potápanie. Už viac ako 63 rokov uplynulo odvtedy, ako Vassilios v marci roku 1939 narazil na juhozápadný výbežok ostrova Vis. Prova tohto veľkého kovového obra vyrobeného v lodeniciach japonskej Osaky spočíva len asi niekoľko desiatok metrov od kraja ostrova, neďaleko majáku na myse Stupišče.

Brioni

Na morskom dne tu odpočíva najskôr osobný a neskôr aj nákladný parník Brioni. Vrak tejto 69 metrov dlhej rakúsko-uhorskej lode dnes spočíva pri úpätí skalnej steny v hĺbke 39 metrov a končí ako z predchádzajúcich výprav vieme až v nedohľadných 61 metroch.

B 17 – Flying Fortress

Tento štvormotorový ťažký bombardér U.S. Army Air Force sa počtom vyrobených exemplárov radí medzi 5 najviac vyrábaných lietadiel 2. svetovej vojny. Spolu s B-24 Liberator patril k pilierom strategickej bombardovacej ofenzívy spojencov proti Nemecku. Vrak jedného z týchto skvelých lietadiel leží od septembra roku 1944 neďaleko výbežku Polívalo v takmer 70 metrovej hĺbke. Zostrelené bolo keď sa chystalo pristáť na ostrovné letisko, kde boli sústredené americké a britské vzdušné sily.

Galeóna

Neďaleko ostrovčeka Grebenac na severo-východnej strane Visu sa v hĺbkach od 50 metrov nachádzajú trosky minimálne 2 starých plavidiel. Vstup do histórie týmto spôsobom rozhodne patrí medzi nevšedné zážitky. Jeden z vrakov tvoria pozostatky pravdepodobne francúzkej galeóny. 14 železných kanónov spočíva rozhodených v pravidelnom tvare na dne, akoby len nedávno prišlo ku katastrofe. Priam vidíme, tvary a kontúry tohto bojového dreveného plavidla. Naša snaha očistiť niektorý z nich a prečítať prípadný nápis je márna, už sú vo vode príliš dlho. Okrem diel sa zachovali aj kotvy a kus spevneného kýlu. Drevené časti nevidíme. Ak sa nejaké zachovali, budú asi zakonzervované hlboko v piesku. Viaceré kovové zbytky sa stali obranným krytom langúst, ktoré nervózne pohybujúc tykadlami dosť neochotne pózujú objektívom našej fotografickej a filmárskej technike. Podľa typu rozloženia kanónov, odhaduje náš palubný odborník na históriu Ernest dĺžku plavidla na 30-33 metrov a vek približne 250 rokov.

Host

Na nálezisku pri satelitnom ostrovčeku Host je jedno z najzachovalejších nálezísk starej keramiky na Jadrane. Malá hĺbka do 18 metrov, absencia prúdenia a obrovské množstvo amfór, nádob, hrncov aj podnosov nám opäť pripomenulo, že za kvalitným ponorom spojeným s nevšednými zážitkami nie je vždy potrebné skákať do vody ovešaný množstvom výstroja a noci predtým tráviť prípravou plynov pri svite čelovej lampy ......

Ursus

Predposledný deň našej miniexpedície sľuboval aj určitý nádych dobrodružstva. Našim zámerom bolo vyhľadať a lokalizovať vrak talianskeho vlečného člna s latinským názvom Ursus. Vieme o ňom, že bol v roku 1918 postavený v Benátkach ako plavidlo 35 metrov dlhé a 5 metrov široké. Na svojej poslednej plavbe bol tento ťahač s vojenským označením F.94 určený na transport ozbrojeného pontónu GM 239 (Regio Pontone Armato) do Albánska.